Stáročia zbierané umenie

Autor: Vladimíra Bukerová

Zdroj: Profit, 10.12.2014, str.86-91

Stretli sme sa v Le Palais Art Hoteli na pražských Vinohradoch‚ ktorý má rada pre jeho nevtieravú eleganciu a Corbusierovu zbierku na stenách. A tak sme v spoločnosti abstraktných obrazov francúzskeho génia v historickej knižnici debatovali o práci a radosti‚ o umení kedysi a dnes‚ o investíciách a umeleckých aukciách‚ o histórii a aristokracii‚ ale aj o vášni a cestovaní. A, samozrejme, o zbierkach rodiny Lobkowiczovcov‚ ktoré Veronika Wolf ako riaditeľka už takmer päť rokov spravuje. Sú najstaršou a najväčšou súkromnou umeleckou zbierkou v Česku.

Ste riaditeľkou jednej z najväčších súkromných umeleckých zbierok v Európe‚ aké je to prísť ráno do práce a vedieť‚ že máte na dosah Velasqueza či Rubensa?

Je to určite veľká zodpovednosť‚ lebo sú to unikátne umelecké diela‚ ale práve to vás motivuje robiť najlepšie‚ ako viete. Každý‚ kto má to šťastie pracovať s umením‚ musí pociťovať obrovskú radosť.

Mali ste len niečo vyše tridsať rokov‚ keď ste nastúpili na miesto‚ ktoré je azda aj celoživotným snom mnohých ďalších kunsthistorikov. Ako ste sa k tomu dostali?

Jedného dňa mi môj bývalý profesor z univerzity‚ kde som vyštudovala dejiny umenia‚ poslal e-mail‚ v ktorom mi povedal‚ že Lobkowiczovci hľadajú nového riaditeľa zbierok a on si myslí‚ že by som sa na tú prácu hodila. Brala som to ako výzvu. Viete‚ kto sa bojí‚ nesmie chodiť do lesa. Povedala som si‚ že to jednoducho skúsim a uvidím. Tak som sa prihlásila a vyhrala som konkurz.

Viete‚ čo zavážilo vo váš prospech?

Nuž‚ nikdy som sa na to nepýtala. :-) Ale verím‚ že to bola kombinácia viacerých faktorov, ako moje vzdelanie‚ prax, to‚ že som nejaký čas žila v zahraničí a mám rozhľad nielen o domácej, ale aj zahraničnej scéne. Možno práve to bolo moje plus oproti iným kandidátom.

Svetoví boháči považujú za prestíž vlastniť nejaké veľdielo. Je to tak aj u nás?

Vždy to bolo tak‚ že bohatí ľudia sa chceli obklopovať krásnymi vecami‚ a umenie je najvyššia forma luxusu. Vidno to aj u nás.

Diela známych umelcov‚ či už starých alebo súčasných‚ sa predávajú za obrovské sumy. Sú ľudia‚ ktorí sú ich ochotní zaplatiť‚ znalcami umenia?

Sú mnohí‚ ktorí sa tomu dlho a intenzívne venujú. Stretla som zberateľov‚ ktorí by strčili do vrecka hocijakého kunsthistorika. A je tu aj druhý protipól – ľudia‚ ktorí umenie vidia len ako investíciu. Tí si potom dajú poradiť od odborníka.

Pre český umelecký magazín Art + Antiques ste napísali článok Ako spoznať Rembrandta. Takže ako?

V minulosti bola otázka autenticity vnímaná trochu inak než dnes. V súčasnosti považujeme za autentické dielo‚ ktoré autor sám zrealizoval. Ale v minulosti veľmi úspešní umelci‚ medzi ktorých patril aj Rembrandt‚ mali svoje dielne so skupinou žiakov‚ ktorí tvorili pod ich vedením. Majster navrhoval témy‚ vymýšľal kompozíciu a nejaký mladší maliar potom urobil pozadie či drapérie. Napokon samotný majster namaľoval tie najťažšie časti – tváre alebo ruky. Takže je to skôr filozofická otázka‚ na koľko percent to musí byť ruka majstra‚ aby sme to považovali za jeho dielo. A ja tú odpoveď nemám‚ dodnes sa o tom vedú spory.

Hovorí sa‚ že aj majster tesár sa utne. Aké percento vo svetových galériách a zbierkach tvoria diela‚ ktoré sa považujú za možné kópie alebo falzifikáty?

Je nemožné to nejako paušalizovať‚ pretože sú rôzne zbierky a vznikali rôznymi spôsobmi. Pokiaľ o diele existujú dobové zápisy, alebo ak prišlo priamo z umelcovho ateliéru, je proveniencia, čiže pôvod diela, jasná. Napriek tomu aj vo veľkých galériách sa môže stať‚ že sa tam objavia kópie alebo diela pripísané niekomu inému. Ale to je zase na histórii umenia pekné‚ že sa vyvíja‚ a vďaka tomu, že postupne získavame viac informácií, môžeme napríklad objaviť zabudnuté alebo prehliadanuté dielo majstra. Na druhej strane môžeme zistiť‚ že autorom bol vlastne niekto úplne iný. Dnes urobíme všetky dostupné rozbory‚ chemické testy či röntgeny, ale technológie aj v tejto oblasti neskutočne napredujú a o dvadsať či päťdesiat rokov nemusí byť odpoveď rovnaká.

Zbierka‚ o ktorú sa staráte‚ obsahuje tisíce historických a umeleckých predmetov‚ ktoré sú vystavené na dvoch miestach‚ v Lobkowiczkom paláci na Pražskom hrade a na zámku Nelahozeves. Čo z toho je najvzácnejšie?

Je ťažké ukázať na jednu vec‚ lebo niekomu sa najviac páči jeden autor‚ inému druhý. Ale určite medzi najcennejšie patria diela Antonia Canaletta‚ od ktorého máme dokonca dva obrazy Londýna‚ Pietra Bruegela staršieho‚ Lucasa Cranacha či Petra Paula Rubensa.

A čo je tu najbližšie vám?

Je to súbor prác od neznámeho autora‚ ktoré sa vôbec nezaraďujú medzi tie najvýznamnejšie diela‚ ale sú moje obľúbené. Sú to obrázky vtákov na papieri‚ ktorých telá sú vytvorené z pierok tých konkrétnych druhov. Napriek tomu‚ že pochádzajú z obdobia niekedy okolo roku 1800‚ majú súčasnú estetiku‚ preto sa mi páčia.

V zbierke sú aj originálne rukopisy Beethovena a Mozarta‚ ktoré majú obrovskú historickú hodnotu, ale možno ľudí neoslovia tak bezprostredne ako obrazy. Pátrate teda aj po príbehoch‚ ktoré ich dokážu lepšie sprostredkovať?

Hudba je možno ešte silnejší vnem ako výtvarné umenie‚ lebo nepozná národnostné či kultúrne hranice. To naplno využívame v audiosprievodcovi‚ v ktorom návštevník počuje konkrétne skladby z rukopisov. Ale, samozrejme‚ ako každé múzeum robíme aj výskum‚ aby sme neustrnuli na tom‚ čo poznáme a vieme. Mnohí príslušníci rodu Lobkowiczovcov sa venovali hudbe a siedme knieža Jozef František Maximilián Lobkowicz bol Beethowenov mecenáš. Takže pátrame v jeho korešpondencii a iných písomnostiach‚ aby sme si ujasnili súvislosti‚ ktoré nie sú známe.

Keď hovoríme o súkromných zbierkach umenia‚ riadi sa ich zloženie predovšetkým vkusom majiteľov alebo je to už dnes skôr vec kurátorov?

Ak sú to staré rodinné zbierky‚ ktoré vznikali a rozširovali sa celé stáročia‚ tak sa do nich premieta postupne vkus jednotlivých členov. Niekto zbieral umenie‚ iného vôbec nezaujímalo a zbierka bola preňho len dedičstvom. Niekto sa zaujímal o obrazy‚ iný o knihy alebo miniatúry. Takéto zbierky sú dosť eklektické‚ rôznorodé. Na druhej strane sú zbierky‚ väčšinou súčasnejšie‚ ktoré vznikajú tak‚ že sa jednotlivec rozhodne intenzívne zbierať diela nejakého konkrétneho autora alebo obdobia‚ v tých je badať jasný rukopis.

Veľa súkromných zbierok je takto sprístupnených verejnosti?

Je to trend posledných rokov a najmä v zahraničí‚ že veľkí zberatelia si zakladajú súkromné múzeá. Ako napríklad Charles Saatchi v Londýne‚ François Pinault v Benátkach alebo Viktor Pinčuk v Kyjeve. Veľkí zberatelia majú jednak snahu podeliť sa o vzácne umelecké kusy s verejnosťou‚ ale zároveň sa ich zbierka ďalej zhodnocuje‚ keď ju vystavujú. Stáva sa verejne známejšou a to napomáha nárast jej ceny. Predstava‚ že mám niečo cenné‚ držím si to schované a len čo to ukážem‚ získa to na cene‚ je trochu mylná. Pozrite sa‚ dnes asi najslávnejší obraz je Mona Lisa‚ ktorý je sám osebe nádherný‚ ale keby ho nikto nepoznal a zrazu by sa objavil‚ tak prvá otázka by bola‚ či je to naozaj od Leonarda da Vinci. A ak by sa na tom odborníci zhodli‚ jednoducho by to bol novoobjavený obraz Leonarda‚ ale nemal by tú auru‚ ktorú má dnes. Okrem toho významné diela ďalej ovplyvňujú celé generácie umelcov.

Investorom‚ či už vkladajú zdroje do podnikov alebo do umenia‚ ide najmä o zhodnotenie ich peňazí. Má zmysel kúpiť niečo‚ čo sa im vlastne ani veľmi nepáči‚ ale je v kurze‚ zavrieť to do trezoru a čakať na správny čas?

Ak to niekto vidí len z investičného hľadiska‚ tak na tom nie je nič zlé. Koniec koncov‚ keď si kúpite nejaké akcie‚ tiež si ich stále neprezeráte. Na druhej strane si ale myslím‚ že sa tak ochudobňuje. Umenie ako investícia má totiž pridanú hodnotu‚ vynaložené prostriedky sa nielenže dobre zhodnocujú – ak si vybral dobre‚ ale prináša majiteľovi aj potešenie. Keby si žena kúpila krásne šaty‚ zavrela ich do skrine a nikdy neobliekla‚ to by bola tiež veľká škoda, stratili by zmysel svojho vzniku.

A potom sú mecenáši umenia‚ ktorí veria‚ že umenie spoločnosť pozdvihuje‚ aby neotupela‚ a podporujú napríklad mladých sľubných umelcov‚ aby mohli rásť. Na Slovensku sa umelci sťažujú‚ že mecenáši sú takmer vyhynuté plemeno.

Nemyslím si‚ že by dnes mecenáši mizli‚ skôr pomaly pribúdajú. Ale podpísalo sa na tom štyridsať rokov komunizmu‚ keď mala spoločnosť iné hodnoty. Za prvej republiky bola situácia taká‚ že sa umenie podporovalo‚ aj príslušníci vyššej strednej vrstvy ako právnici a lekári zbierali umenie. Za komunizmu to vymizlo ako buržoázny prežitok. Začíname vlastne od nuly‚ ľudia sa to postupne zase učia. Je kľúčové‚ aby tu existovala nejaká forma podpory mladých talentov‚ veď aj umelci‚ ktorí sú dnes slávni‚ kedysi začínali a nikto o nich nevedel. Doba je ťažká a do určitej miery by mali umelcov podporovať aj galeristi. To je ale dosť nový odbor‚ predtým sme galeristov nemali. Teraz‚ keď máme 25 rokov od konca komunizmu‚ sa ten systém začína trochu stabilizovať a objavuje sa čoraz viac jednotlivcov i firiem‚ ktorí chcú sponzorovať rôzne umelecké počiny alebo výstavy.

V roku 2013 ste boli na Slovensku porotkyňou súťaže Maľba roka‚ kam ste doviedli aj kurátorku z Tate Modern. Našli sa tam diela od autorov‚ ktorých by niekedy mohla kúpiť aj svetová galéria?

Bola som v porote už rok predtým‚ takže som mohla sledovať túto scénu v rozmedzí dvoch rokov a videla som‚ že na Slovensku je celý rad rodiacich sa talentov. Napriek tomu je cesta k veľkému úspechu neuveriteľne dlhá a, bohužiaľ‚ len samotný talent nestačí. Na to‚ aby nejaký umelec od nás raz vystavoval v Tateovej galérii v Londýne‚ potrebuje okrem talentu na prvom mieste mimoriadnu usilovnosť‚ odhodlanosť‚ ochotu vydať sa do neznámeho prostredia. Musí systematicky pracovať na kariére. Bolo by úplne výnimočné‚ keby na Slovensko prišiel kurátor z tejto britskej galérie a povedal nejakému umelcovi: “Vy ste najväčšia hviezda‚ urobím vám veľkú výstavu.“ Svet na nás nečaká. Keď sa chce niekto presadiť vo svete‚ musí tam ísť‚ byť videný‚ hovoriť s kurátormi. Potrebuje nabrať odvahu vrhnúť sa do toho konkurenčného prostredia. Je to jediná cesta.

Dostanete sa aj na veľké aukcie umenia v New Yorku alebo Londýne. Ako prebiehajú?

Pred každou je predaukčná výstava‚ to je unikátna príležitosť vidieť diela‚ ktoré sa na niekoľko rokov‚ desaťročí alebo aj storočí dostanú do súkromných zbierok a možno už nevystúpia na verejnosť. Trvá pár dní až týždeň a je prístupná širokej verejnosti. Už to samo osebe je výnimočný zážitok. V katalógu je dosť detailne popísané každé dielo‚ čím vzácnejšie‚ tým je to podrobnejšie. Vážny záujemca v aukčných sieňach, ako sú Sotheby’s alebo Christie’s, má k dispozícii aj špecialistov‚ ktorí mu zodpovedajú špecifické otázky‚ napríklad o rozboroch a posudkoch. Je v záujme aukčných domov spolupracovať s najlepšími odborníkmi. Lebo keby sa ukázalo‚ že predané dielo bolo od iného autora, ako uvádzali oni‚ bolo by to pre ich povesť devastujúce.

Na denné aukcie má prístup ktokoľvek, ale večerné “evening sales“‚ kde sa dražia najexkluzívnejšie položky‚ sú len na pozvánky. Samotné aukcie majú neuveriteľnú atmosféru a okrem iného sú aj zábavné. Licitátor je na to špeciálne školený‚ v žiadnom prípade nie je nudný. Je výborne pripravený‚ zhruba vie‚ kto sa o aké diela zaujímal‚ kto kde bude sedieť‚ a ľudí hecuje. Aukcia‚ ktorá má veľa položiek‚ musí mať dynamiku‚ nesmie nikoho opomenúť‚ musí im dať dosť času na rozmyslenie‚ ale zároveň to nesmie zbytočne predlžovať. Je to naozaj náročné povolanie.

Vaša srdcová záležitosť je Bienále výtvarného umenia v Benátkach‚ prečo?

Už na škole ma veľmi zaujímalo‚ ako dostať umenie do medzinárodného kontextu. Benátske bienále je vôbec prvé na svete‚ koná sa od roku 1895‚ a Československo sa na ňom zúčastnilo už v roku 1920. Keďže bienále je každé dva roky‚ bola to vlastne hneď prvá možnosť od vzniku mladej krajiny. Mohli sme tak dať o sebe vedieť‚ že sme na kultúrnej mape Európy. A meniaca sa politická situácia počas nasledujúcich rokov potom ovplyvňovala‚ aké umenie nás tam reprezentovalo. Bienále sa považuje za niečo ako olympiádu v umení.Ale keďže umenie sa nedá empiricky merať‚ je ťažké rozhodnúť‚ kto sú najlepší umelci krajiny v danom období. A pretože išlo o štátnu reprezentáciu a na výbere sa podieľali aj úradníci‚ tak sa na bienále neobjavovali nevyhnutne len tí umelci‚ ktorí sú oceňovaní v súčasnosti.

Ako to funguje dnes?

Dosť sa zmenilo‚ úloha štátu je už výrazne menšia. Ale po rozdelení ČSFR vznikla kuriózna situácia. Krajiny‚ ktoré sa zúčastňujú na benátskom bienále od raných ročníkov‚ totiž majú v parku Giardini vlastný stabilný pavilón a jeden má názov Czechoslovakia. Vznikla otázka‚ čo s tým. Keby jedna strana druhú vyplatila‚ tak by si druhá krajina musela prenajať priestor inde‚ mimo parku Giardini, čo by bola, samozrejme, nevýhoda. Zo začiatku bola teda veľká sála rozdelená stenou‚ polovica patrila Česku a polovica Slovensku. Bolo to ale nešťastné riešenie a po nárekoch umeleckej spoločnosti sa to v roku 2001 zmenilo. Dnes má organizačne každé bienále na starosti vždy len jedna strana. Striedajú sa, pričom česká strana si, samozrejme, môže vybrať slovenského umelca a naopak. Takto sme sa pomerne mierumilovne vyrovnali‚ čo sa nestalo u iných krajín‚ napríklad po rozpade Juhoslávie a Sovietskeho zväzu.

Aké je súčasné umenie?

Veľmi rôznorodé. Neexistujú už smery ako kedysi renesancia‚ barok. Umelecká scéna je dnes roztrieštená‚ takže u niekoho vidíte hyperrealizmus‚ maľby takmer ako fotografie‚ a u iného zas konceptuálne umenie či inštalácie okolo nejakej myšlienky. Sú umelci‚ ktorí reagujú na politickú situáciu, a iní‚ ktorí sa stiahnu a tvoria relatívne izolovane. Okrem toho globalizácia prišla aj sem‚ a tak ľudia z rôznych krajín tvoria na iných miestach sveta‚ nie sú hranice.

Takmer pol roka ste cestovali po juhovýchodnej Ázii. Sú vaše cesty vždy popretkávané pátraním po umení?

Náruživý kuchár iste rád ochutná miestne špeciality‚ keď navštívi iné krajiny. A to isté platí pre ľudí‚ ktorí sa zaujímajú o umenie. Takže kamkoľvek prídu‚ ich zvedavosť nedopustí‚ aby to ignorovali.

V roku 2012 ste dohodli zapožičanie Canalettovho obrazu k diamantovému jubileu britskej kráľovnej Alžbety II. Ako k tomu vlastne došlo?

Antonio Canaletto je taliansky maliar z Benátok‚ ktorý strávil niekoľko rokov v Londýne. A už za jeho života boli jeho diela dosť zbierané tamojšou aristokraciou. Šiesty knieža Lobkowicz sa v rovnakom čase ocitol vo Veľkej Británii a tam tento obraz znázorňujúci slávnosť na Temži zakúpil. Dal ho poslať do Čiech‚ kde zostal nasledujúcich 260 rokov. Až teraz sa po prvý raz vrátil do Británie‚ po tom‚ ako nás so žiadosťou o zapožičanie oslovilo Kráľovské múzeum v Greenwichi. Vyvrcholením celoročných osláv jubilea bola plavba šiestich stoviek lodí po Temži‚ na jednej z nich bola kráľovná Alžbeta II. a zdravila ľudí. A inšpirácia na to pochádzala priamo z tohto nášho obrazu. Na druhý deň bola v novinách Times fotografia obrazu s titulkom Londýn v roku 1750 a hneď pod tým takmer identický obrázok s nadpisom Londýn dnes. Akurát vtedy tam bola krásna modrá obloha‚ dnes už nie. Alebo si maliar londýnske počasie jednoducho zidealizoval. :-)

Vzhľadom na svoju prácu sa občas pohybujete nielen v umeleckých‚ ale aj v aristokratických kruhoch. Akí sú dnešní aristokrati?

Samozrejme‚ aj medzi nimi sa nájdu podnikavejší a menej podnikaví. Väčšina však cíti obrovskú zodpovednosť za svoje rodinné tradície a ich zachovanie. To by ale platilo rovnako aj pre nejakú úspešnú podnikateľskú rodinu‚ povedzme Baťovcov. Nie sú to zďaleka len privilégia‚ ktoré – ako by sa mohlo zvonku zdať – zadarmo dostali‚ ale aj určitý záväzok. Nie je to jednoduché‚ predstavte si‚ že by ste zdedili štyri či päť zámkov‚ ale vo veľmi zlom stave‚ keďže sa o ne štyridsať rokov nikto nestaral. Máte teda schátrané nehnuteľnosti obrovských rozmerov a zároveň silné rodinné väzby na miesta‚ kde stáročia žili vaši predkovia. Je asi problém sa na to pozerať čisto ako na investíciu a hodnotiť to len z hľadiska výhodnosti.

Veronika Wolf

Historička umenia, kurátorka a od roku 2010 riaditeľka Lobkowiczských zbierok‚ ktoré sú jedny z najstarších a najväčších súkromných umeleckých zbierok v strednej Európe. Päť rokov žila v Londýne, kde sa živila ako umelecká komentátorka a kritička‚ má úzke prepojenie s galériou Tate Modern. Prednáša v špičkových zahraničných inštitúciách, vrátane parížskej Sorbonny‚ Birkbeck – University of London či Singapurského umeleckého múzea. Jej srdcovkou sú Bienále výtvarného umenia v Benátkach‚ o ktorých publikovala dve knihy a rad odborných článkov. Hovorí po anglicky a taliansky.

Foto: Petr Novák

http://profit.etrend.sk/profit-magazin/rok-2014/cislo-25/starocia-zbierane-umenie.html